Legovaná oceľ, tiež známa ako rúrka z legovanej ocele, sa vzťahuje na zliatinu železa a uhlíka zloženú z materiálov iných ako uhlík a železo plus zliatinové prvky a na základe bežnej uhlíkovej ocele sa pridáva vhodné množstvo jedného alebo viacerých zliatinových prvkov. Podľa rôznych pridaných prvkov a vhodnej technológie spracovania je možné získať vysokú pevnosť, vysokú húževnatosť, odolnosť proti opotrebeniu, odolnosť proti korózii, odolnosť voči nízkej teplote, odolnosť voči vysokej teplote, nemagnetické a iné špeciálne vlastnosti. Legovaná oceľ má viac ako 100-ročnú históriu. Legovaná oceľ bola široko používaná v priemysle v druhej polovici 19. storočia.
Hlavnými zliatinovými prvkami legovanej ocele sú kremík, mangán, chróm, nikel, molybdén, volfrám, vanád, titán, niób, zirkónium, kobalt, hliník, meď, bór, vzácne zeminy atď.
Medzi nimi vanád, titán, niób, zirkónium atď. sú silné karbidotvorné prvky v oceli. Pokiaľ je uhlíka dostatok, môžu za vhodných podmienok vytvárať vlastné karbidy. Ak nie je prítomný uhlík alebo za podmienok vysokej teploty, vstupujú do tuhého roztoku ako atómy; Mangán, chróm, volfrám a molybdén sú karbidotvorné prvky, z ktorých jedna časť vstupuje do tuhého roztoku v atómovom stave a druhá časť tvorí náhradný zliatinový cementit; Hliník, meď, nikel, kobalt, kremík atď. sú prvky, ktoré netvoria karbidy a vo všeobecnosti existujú v pevnom roztoku v atómovom stave.
